1894 – 1987
Karol Plicka patrí k najosobitejším zjavom česko-slovenského umenia. Jeho život formovali hudba, fotografia, film, etnografická a zberateľská činnosť v oblasti ľudových tradícií, piesní, hier a rozprávok. Počas svojho života bol nazývaný „majster deviatich remesiel“. Jeho začiatok fotografickej cesty poznamenalo, keď si ako desaťročný zhotovil prvý fotografický prístroj zo škatuľky od cigár, povestná – Camera obscura. Až neskôr ako študent si zadovážil z ušetrených peňazí „ozajstný“ fotoaparát formátu 10x15cm. Napriek svojmu všestrannému talentu a predpokladom byť vďaka absolútnemu hudobnému sluchu hudobníkom, vďaka prirodzeným výtvarným vlohám byť maliarom sa jeho život uberal cestou fotografa ľudovej kultúry, architektúry a umenia…
Osudovou sa mu stala ponuka praktického dotyku s folklórom na Slovensku, kde prvýkrát pricestoval v roku 1919 ako študent. Tak začali vznikať jeho prvé fotografické záznamy v službách Matice slovenskej. Jeho vtedajšie i následné cesty za ľudovou piesňou boli zdrojom neobyčajných fotodokumentov o slovenskom vidieku. Takto sa postupne zaradil medzi svetovú avantgardu sociálnych fotografov. Jeho archív sa pohľadom na tvrdú skutočnosť rôznych komunít prostých ľudí, žobrákov, cigáňov postupne rozrástol o tisíce neopakovateľných a dnes už „neodfotiteľných“ záberov.
Svoju prvú fotografickú publikáciu Slovensko vydal v roku 1939 vo vydavateľstve Matice slovenskej. Jeho ďalším nenapodobiteľným dielom je určite publikácia z roku 1940 o Prahe, ktorú zobrazil monumentálnu, plnú slnka a jasu. Kniha bola vo svojom prvom vydaní vytlačená kvalitnou hĺbkotlačou a odvtedy vyšla celkom v desiatich vydaniach vo viac ako miliónovom náklade. Toto Plickovo dielo dosiaľ nikto neprekonal. K tejto publikácii sa približuje asi len veľkolepé dielo – reprezentačná kniha Slovensko, ktoré Plicka fotografuje hneď po II. svetovej vojne. V nej vzdáva svoj hold slovenskej krajine a jej ľudu.
Nemálo námahy stála jeho rola pri zakladaní Vysokej filmovej školy a Filmovej fakulty pri Akadémii múzických umení v Prahe. Plicka však stále neúnavne fotografuje: v roku 1952 mu vychádza publikácia Pražský hrad a hneď potom ďalšie diela: Vltava, Žijeme v Prahe, Zlatá brána, Spiš, Československo, Levoča…
Plicka sa dokázal vyrovnať aj s príchodom farebnej fotografie a vo farebnej verzii mu vyšli nové vydania reprezentačných publikácií: Pražský hrad, Zlatá brána, Spiš a Levoča.
Posledných pätnásť rokov potom fotografoval v zahraničí v Nórsku, Izraeli a Chorvátsku.
Plicka svojim fotografickým dielom odkryl minulosť pre súčasnosť, odkryl pramene ľudskej fantázie a pritom išiel stále za tradíciou.
Zomrel ako deväťdesiattriročný a spolu so svojou manželkou je pochovaný na Národnom cintoríne v Martine.
Z rôznych podkladov: Juraj Antal 2007