Keď ma v roku 1979 na chodbe Výskumno-vývojového ústavu v Martine oslovil ako čerstvého absolvetnta VŠDS v Žiline Rudolf Židek so slovami: „…robíš celkom pekné fotky. Nechceš vstúpiť do nášho fotoklubu?“, vôbec som netušil, že vstúpim do kolektívu už vtedy s dlhou tradíciou a významnými fotografickými úspechmi. Sám som sa považoval aj napriek skúsenostiam zo Žilinskej Gamy a fotoskupiny OČI za „amatéra“ a zrazu som sa stretával s takými fotografickými osobnosťami akými boli Fraňo Valko, Eugen Lazišťan, Šaňo Vladár, Cyro Minárik, Frico Gallo, Miro Janečko a mnohí ďalší. Vtedajší Fotoklub DK ROH ZŤS v Martine sa stal mojim pôsobiskom na fotografickom poli dodnes.
Napísať o celej histórii Fotoklubu a vymenovať všetky úspechy a dosiahnuté výsledky je skoro nemožné alebo by to určite presahovalo priestor ďaleko väčší ako si môžem dovoliť. Každý kolektív prechádza vo svojom vývoji rôznymi štádiami a tak aspoň v skratke pár poznámok o vývojových etapách fotoklubu, ktorý sa nemalou mierou zaslúžil o rozvoj amatérskej fotografie na Slovensku.
Etapa prvá: Zrodenie
Na prelome rokov 1952-53 sa z Martinského klubu Slovenských turistov zoskupil malý kolektív, ktorý si dal za cieľ okrem chodenia po horách aj vyššou formou dokumentovať krásy Slovenska. Pôvodným zámerom bolo združovať záujemcov o fotografiu a amatérsky film a zároveň ich viesť k individuálnej fotografickej a filmovej tvorbe. „Foto-kino krúžok“, ako sa vtedy fotoklub nazýval, začal svoju činnosť pod hlavičkou Závodného klubu „Kriváň“ v priestoroch terajšieho Evanjelickeho zborového domu. Postupne získal svoje vlastné priestory v Štúrovej štvrti a po dostavbe Domu kultúry ROH ZŤS sa presťahoval stále pod záštitou najväčšej fabriky v meste, vtedy Turčianskych strojární, do nových priestorov. Vtedy sa pôvodný „Foto-kino krúžok“ premenoval na Fotoklub DK ROH ZŤS. Päťdesiate roky sa tak niesli v intenzívnom hľadaní vyspelejších autorov a fotografického výrazu samozrejme ovplyvneného aj vtedajšou politickou situáciou.
Etapa druhá: Stabilizácia.
Väčší rozmach fotoklubu sa dá zaznamenať predovšetkým začiatkom 60-tych rokov, kedy sa do Martina na dlhé obdobie sťahuje celoslovenské a celoštátne AMFO, a to vďaka iniciatíve pánov Dušana Mincu, vtedajšieho riaditeľa DK a, osobnosti slovenskej amatérskej fotografie, Ladislava Noela z Osvetového ústavu v Bratislave. V tomto období sa AMFO rozširuje aj o Diafoto a po prvýkrát v amatérskych podmienkach v Československu sa realizuje premietanie na tri projekčné plochy. Martinskí fotografi na čele so svojim predsedom Rudom Židekom, sa tak stali priekopníkmi audiovizuálnej tvorby v tom čase v celoštátnom meradle a na dlhé obdobie sa stali suverénmi v tejto oblasti tvorby. Nový na vtedajšiu dobu pokrokový prístup prilákal do fotoklubu nové tváre Ján Láclavík, Jozef Hudáč, Anton Balga, Ivan Šuchtár, Gusto Konečný a niekoľko ďalších, ktorí priniesli svojský nový pohľad na spracovanie fotografických motívov.
Etapa tretia: Hľadanie nových podnetov
Sedemdesiate a osemdesiate roky sú charakteristické pre činnosť fotoklubu hlavne organizačnou prácou pri poriadaní už spomínaných celoštátnych výstav a tvorbou audio-vizuálnych programov hlavne emotívneho, poetického charakteru. Medzi tie najpopulárnejšie patrili aj „legendárne“ pásma „Načo tu žijeme“ a „Domovina moja“, s ktorými Fotoklub prešiel, hádam, polovicu Československa. Samozrejme, že v tomto období sa ani fotoklub neubránil spoločenským zakázkam a podieľal sa na ekonomickej propagácii ZŤS a samozrejme aj na vtedy „populárnych“ politicko-výchovných podujatiach. Ústup od klasickej tvorby fotografií a prechod k audiovízii sa prejavil aj na umiestneniach v Tatranskom mapovom kruhu, ale aj v menšej účasti na medzinárodných súťažiach. Oživenie v tomto období opäť priniesol príchod nových členov. Samo Uhrín, Ivan Švec, Lukáš Tvarůžek, Šaňo Smirnov, Roman Valentko, Milan Tóbik a náš dlhoročný predseda Rudo Židek hovoril, že aj môj. V roku 1990 však bola prerušená spolupráca ZŤS s fotoklubom a fotoklub vďaka komerčným aktivitám prišiel o priestory v DK ROH. Tu sa však zároveň skončila ďalšia vývojová etapa existencie fotoklubu, a nebyť entuziazmu jeho členov, mohla byť zároveň aj posledná.
Etapa štvrtá: Znovuzrodenie
V tomto období sme boli nútení hľadať náhradné riešenie. A tak sa fotoklub pomerne zdecimovaný počas viac ako dvoch rokov stretáva podľa tradície 1. a 3. štvrtok v mesiaci v rôznych reštauračných zariadeniach, kde pri pohári dobrého červeného vína organizuje účasti na súťažiach a výstavách. Aj napriek vážnym organizačným problémom toto krízové obdobie prinieslo nekoľko pozoruhodných umiestnení a dve menšie výstavy. A tak Rudo Židek, Jano Láclavík, Šaňo Smirnov, Ivan Švec, Lukáš Tvarůžek, Samo Uhrín, Mirko Vojtko, Paľo Meliš, Zolo Varga a ja sme mohli až v roku 1993 vďaka pochopeniu mesta a pani riaditeľky Eleny Jakubíkovej zakotviť v priestoroch v Kultúrneho centra, kde sa minimálne dvakrát do mesiaca stretávame dodnes.
Etapa piata: Plickovci – súčasnosť
Vďaka pochopeniu pána Ivana Plicku, syna legendárneho fotografa a etnografa, sme v roku 1997 prijali oficiálny názov Fotoklub Karola Plicku. S návrhom prišiel Eugen Lazišťan, ktorý je žijúcou legendou slovenskej fotografie a aj čestným členom nášho fotoklubu. Samotný Karol Plicka nikdy nebol členom, ale pomenovanie po ňom má byť spomienkou a vyjadrením úcty osobnosti, ktorá mala vrúcny vzťah k Slovensku. Hoci bol Karol Plicka pochovaný v Prahe, jeho posledná vôľa znela, aby bol pochovaný na Národnom cintoríne v Martine. Práve pri tejto príležitosti vznikla myšlienka pomenovať náš fotoklub po ňom. Meno takej osobnosti v názve fotoklubu nás priamo zaväzuje k tvorbe a prezentácii fotografií, ktoré mu neurobia „hanbu“.
O to sa snažíme aj tradičnými a vo verejnosti obľúbenými klubovými výstavami v Kultúrnom Centre Martin. Fotoklub prezentuje každoročne svoju tvorbu pred kritickým pohľadom svojho „vypestovaného“, stabilného a stále sa rozširujúceho publika. Tradícia fotografických výstav a úroveň prác členov fotoklubu umožnili, napríklad, pedagógom stredných škôl v našom regióne zaradiť do programu estetickej výchovy návštevy našich výstav a takto rozvíjať vzťah, k fotografii, k regiónu Turca a Slovensku.
Tradícia voľného „anglického“ klubu založená niekedy v šesťesiatych rokoch na otvorenosti kolektívu voči mladým záujemcom o fotografiu, ktorá dáva priestor príchodu nových členov, dosiahla svoje. Dnes má fotoklub 26 členov a čakateľov a členská základňa nepresahuje vekový priemer 35 rokov. To je jeden z pozitívnych prvkov, ktorý významne ovplyvňuje aj tvorbu starších členov a naopak mladšia generácia postupne preberá ich skúsenosti. Členstvo vo Fotoklube, ktorý je od roku 1998 registrovaný ako občianske združenie, nie je podmienené žiadnym konkurzom alebo výberom. Fotoklub je otvorený každému záujemcovi o fotografiu a stretnutia sa môžu zúčastňovať a jeho nečlenovia. Riadnym členom sa však môže záujemca stať až keď skutočne prejaví vážny vzťah o fotografiu a ostatní členovia s tým súhlasia. Postupne prichádzajú mladí fotografi, o ktorých ešte budeme počuť. Mená ako Juraj Gavura, Ivan Vodila, Michal Orlický, Adriana Gallová, Martin Roško, Peter Frnka, Pavol Földváry, Martina Ondrejkovičová sa už postupne objavujú a čoraz častejšie presadzujú na súťažiach nielen regionálneho a celoslovenského charakteru.
Mojim cieľom nebolo zdokumentovať úspechy fotoklubu za päťdesiat rokov jeho existencie, vypisovať (bez nadsadenia) „siahodlhé zoznamy“ umiestení a cien, ale iba trochu zrekapitulovať a vyjadriť obdiv nad skutočne obdivuhodným fanatizmom, ktorý dokázal preniesť Martinský fotoklub takýmto dlhým obdobím. Nedá mi však pripomenúť aspoň víťazstvo a hlavnú cenu Fotofóra Jána Láclavíka a štvornásobné víťazstvo fotoklubu v Petzvalovom mapovom okruhu. Cenné sú aj umiestnenia do 3. miesta v konfrontácii s vyspelými českými fotoklubmi v Českobudějovickom mapovom okruhu. Takto by som mohol pokrašovať ešte veľmi dlho.
A to som ešte nespomenul tradičné fotovýlety, školenia, spoluprácu s profesionálnymi umelcami a ešte mnoho iného. Nabudúce. Pri ďalšom okrúhlom výročí.
Dobré svetlo, všetkým fotoklubom.
Juraj Antal
Predseda Fotoklubu Karola Plicku,
s výdatnou pomocou Kroniky fotoklubu a spomienok starších kolegov
Martin, 15. september 2003